Umývanie riadu či delenie sa o byt
Ako malá som zvykla robievať kvôli umývaniu riadu hysterické scény. Boli sme štyria súrodenci a nejakou nešťastnou náhodou vždy prehrávala tá najmenšia. Čiže ja. Nechuť, akú som mala voči riadom vám ani neviem opísať a ani jej už s odstupom času tak úplne nerozumiem. Keď som neskôr pochopila, že to vlastne nie je také strašné ani zdĺhavé, prestalo ma to ťažiť. Dodnes sa po návštevách dobrovoľne chopím špongie a jari. Som obetavá? Nemyslím si, lebo umývanie riadu mi nevadí, možno ma aj istým spôsobom baví.
No zatiaľ čo veci spojené s čistotou bytu sa stali samozrejmosťou, s vekom sa zo mňa stal samotár, ktorý potrebuje svoj kľud a priestor. Myšlienka na ranné boje o kúpeľňu, ktorá je „šikovne“ na taliansky spôsob spojená aj so záchodom, so svokrovcami a švagrinou ma desí. Ako aj fakt, že na pár dní v našom malom byte bude veliť svokra a ja sa z práce budem vracať nielen vyšťavená, ale aj pripravená na ruch a prispôsobovanie.
Pri čítaní nových príbehovsi však pripadám s mojimi problémami neuveriteľne smiešna a malá...
“V týždni vstávam o pol šiestej. Zobudím Vandu, dohliadnem, aby sa umyla, urobím jej vrkoč, pripravím nám raňajky a desiatu. Potom ju odvediem do školy a ja idem do svojej. Po vyučovaní idem zase po ňu. Cestou nakúpime, prípadne sa zastavíme na pošte zaplatiť účty a ideme domov. Prezlečieme sa, uvarím polievku, prestriem stôl, najeme sa, pustím práčku, v prípade potreby žehlím a ukladám bielizeň…”
Mám o dosť rokov viac, no z toho, čo všetko má na starosti šiestak Patrik, sa mi zatočila hlava. Kvôli komu sa ráno skoro zobúdzam ja? Komu pripravujem raňajky či pletiem vrkoče cez pracovný týždeň? Akurát tak sama sebe.
V liste ďalej píše:
“Musel som síce skoro dospieť, no neľutujem ani chvíľu, že si neužívam detský život tak, ako moji spolužiaci. Maminke je to ľúto. Urobila by všetko pre to, aby som mal normálne detstvo. No ja ho predsa mám. Pomáham jej rád a s láskou. Neviem si prestaviť, že by to bolo inak.“
S vekom si uvedomujem, že robenie dobrých skutkov je jednoduchšie ako obetovanie sa pre druhého, pretože dobrý skutok môžeme spraviť, keď naň máme náladu, veľakrát i jednoduchým otvorením peňaženky. Obetovať sa však znamená odstrihnúť z nášho času, priestoru, spraviť niečo, čo sa nám možno vôbec nechce alebo na to nemáme náladu.
Nenechajte sa popliesť osobami, ktoré budú presvedčené, že čas a úsilie sa dajú finančne vyčísliť. V dobe, ktorá je stále viac „smart“ a stále menej „real“, je to tak proste jednoduchšie. Svet potrebuje dobré skutky, no s ich skutočnou „ne-smart“ definíciou. Skúsme si ho občas skomplikovať ručne napísaným listom, privstaním, predĺžením cesty... či pripravením večere pre svokru.
Mária Škamlová