Dnes to nebude klasický blog, ale rozhovor. Premýšľala som o tom, ako deti rýchlo rastú. Dnes ich vedieme za ruku, o pár rokov budú zase oni vodcami. A kde sú tie deti, ktoré boli kedysi ocenené? Vyrástli z nich dobrí ľudia? Ako sa s odstupom času pozerajú na ocenenie? Aké majú spomienky? Čo z toho dobrého dieťaťa sa v nich zachovalo? Naším „dieťaťom“ je pán Michal Lipovský, ktorý bol v roku 2002 spolu so sestrou Monikou ocenený v kategórii POMOC ĽUĎOM . Pomáhali telesne postihnutému mužovi s každodennými činnosťami.
Michal, tvoj príbeh bol jedným z ocenených v roku 2001. To bolo pred 17 rokmi. Pamätáš sa na to ešte?
Ale áno, :D pamätám sa. Bola to pre mňa veľmi zaujímavá skúsenosť. Pre štrnásťročného chalana a moju o tri roky mladšiu sestru, ktorá bola spolu so mnou ocenená, to bola nezabudnuteľná paráda.
Ako si sa cítil na odovzdávaní cien? Čo sa ti preháňalo hlavou?
Pamätám si, že to bolo zvláštne. Možno som si ani neuvedomoval, čo sa deje, keď nás obletovali rôzni ľudia, novinári. Všetci nám kládli otázky. Cítil som sa tak nejako dôležito. Zažili sme počas odovzdávania veľkú „slávu“. Ale som rád, že sme sa nakoniec vrátili na Zem a ďalej pokračovali v tom, čo sme robili. K pomoci blížnemu.
Ako sa tvoj príbeh dostal až medzi ocenených?
Keďže sme naše návštevy realizovali bez nároku na čokoľvek, netušili sme, že nás niekto „nabonzuje“. Ak sa dobre pamätám, bola to moja učiteľka hudobnej výchovy, ktorá to celé vyrozprávala mojej triednej učiteľke a tá ma povzbudila k tomu, aby som napísal príbeh. Spolu s nami boli ocenené aj iné deti. Pamätám si, že sme si vymenili poštové adresy a istý čas sme si i dopisovali. Našli sme tam tak nových kamarátov.
Prečo si sa vlastne rozhodol pomôcť? Čo bolo tou iskrou, že si si povedal "Áno, idem na to!", hoci si vedel, že za to nič nedostaneš, ani peniaze ani nič materiálne?
Nerozhodoval som sa dlho, jednoducho som to urobil. Bývali sme blízko seba, stretávali sme sa vonku a vedel som, že nemal veľa kamarátov. Chodil som tam preto, pretože som cítil, že je potrebné mu pomôcť. Nikdy mi nenapadlo od neho niečo pýtať. Možno to boli moje prvé kroky k dobrovoľníctvu, ktoré som neskôr robil počas stredoškolských i vysokoškolských čias.
A čo na to tvoji rovesníci a spolužiaci? Bol si vtedy „pubertiak“.
Pravdupovediac už si ani presne nepamätám, aké boli reakcie okolia, ale verím, že ich to povzbudilo, aby všetci robili dobro, ktoré je v súčasnosti veľmi málo oceňované a tak potrebné. Možno aj takáto „drobnosť“ pomáhať ľuďom ma ovplyvnila. Vyštudoval som sociálnu prácu na Trnavskej Univerzite v Trnave, kde som sa aj usadil.
Povedz nám niečo o tebe ako dospelákovi. Máš rodinu? Deti?
Mám milujúcu manželku a dve krásne deti. Vďaka ich trpezlivosti a podpore môžem pracovať ako sociálny poradca a koordinátor činností v Centre pomoci pre rodinu v Trnave, čiže naďalej sa venujem pomoci druhým, prevencii a najmä podpore zdravých rodín, manželstiev, vzťahov. Považujem sa za človeka, ktorý keď môže pomôže. Ak je to v mojich silách a schopnostiach. Je pravdou, že dnes je náročné pomáhať, pretože žijeme v modernom svete a dobrovoľná pomoc dnes nie je „IN“. Cítim to aj na úpadku dobrovoľníctva v našej organizácii, kde realizujeme mnohé dobrovoľnícke projekty. Máme menej dobrovoľníkov a práve preto je výborné, že organizácia Detský čin roka udržuje tradíciu oceňovania dobrých skutkov. Dáva to nádej, že dobro bude rásť a naďalej budú pribúdať noví a kvalitní dobrovoľníci. Proste dobrí ľudia.
Teda pokračuješ v robení dobrých skutkov?
:D ... hmm, čím je človek starší, tým viac uvažuje nad tým, čo je dobré, čo je správne, čo je prospešné. S istotou viem povedať, že tak ako som pomáhal ako štrnásťročný, už asi nepomáham. Moja pomoc sa však profesionalizovala a teraz pomáham na inej úrovni. Počas vysokej školy som bol koordinátorom dobrovoľníkov pre občianske združenie Úsmev ako dar, neskôr koordinátorom činností v Univerzitnom pastoračnom centre v Trnave a teraz pôsobím, ako som spomínal, v Centre pomoci pre rodinu. Snažím sa pomáhať všetkým, ktorí naše Centrum navštívia. Osudy niektorých klientov sú tak náročné, že sám neviem či moja rada, pomoc a usmernenie boli prospešné. Teším sa, keď sa mi klient vráti a poďakuje za moju pomoc či vypočutie. Žijeme v rýchlom svete, kde sa informácie šíria rýchlo a keď naše Centrum navštívi klient, ktorý dostal na nás odporúčanie ... je to povzbudzujúce.
Čo by si odkázal dnešným deťom? Alebo ich rodičom?
Nasmerujem to najskôr na rodičov. Zabudnite na známky, zabudnite na krúžky, ktoré zaberajú detský čas. Nevravím, že nie sú dôležité, ale neprikladajme deťom ťažšie bremeno, ako majú. V súčasnosti je potrebné motivovať deti ku konaniu dobrých skutkov a to aj tak, že sa spoločne budú zapájať do dobrovoľníckych podujatí. Alebo pomôžu niekomu na ulici. Pozbierajú porozhadzované odpadky. Deti napodobňujú to, čo robia ich rodičia. Ak dieťa nevidí, že sa rodič zapája do dobrovoľníctva či iných aktivít – do „robenia dobrých činov“, nebudú to robiť ani oni. Deti sú odmalička doslova „programovateľné“. Čo sa naučia od svojich rodičov, budú robiť celý život.
Nedávno sa nám stala situácia na parkovisku. Manželka narýchlo vystúpila zo sedadla vodiča a nechala otvorené dvere. Išla utíšiť plačúcu dcérku, ktorá bola na zadnom sedadle. Do vedľajšieho auta chcela nastúpiť rodina. Matka, ktorá si išla sadnúť na sedadlo spolujazdca, celá rozhorčená zabuchla dvere na našom aute. Bolo vidieť, ako ju to neskutočne nahnevalo, tie otvorené dvere. Podobná reakcia s rozhadzujúcimi rukami smerom na nás bola aj od jej muža. Ich deti všetko videli a len krútili hlavami s nahnevanými tvárami. Čo sa stalo? V podstate nič, ale reakcia rodičov bola prehnaná, zarážajúca a ich deti si zapamätajú, že majú na cudzích ľudí nahnevane rozhadzovať ruky. Čo dokážu jedny otvorené dvere na aute. Rozhodiť celú rodinu.
Vnímam, že dnešní ľudia sú na seba negatívni, vulgárni. Vidieť to na sociálnych sieťach, sú pričasto neslušní a veľmi podráždení. Neustále pokrikovanie na cestách, trúbenie, neohľaduplné predbiehanie. Vytráca sa základná slušnosť a láskavosť. Môžu za to aj naši predstavitelia štátu, ako sa hádajú, ohovárajú, častujú prívlastkami. My rovnako ako deti, to vidíme a napodobňujeme. Preto rád podporím každý projekt, ktorý bude zameraný na deti, ktorý bude učiť deti ako sa správať, ako byť dobrý a konať dobro.
Deťom odkazujem, aby boli deťmi. Aby robili, to čo je správne, čo je dobré. Aby sa nebáli ísť aj za hranice svojich možností. Tak budú napredovať ku konaniu skutočne veľkých a dobrých vecí.
Michal, ďakujem za rozhovor, aj tvoje slová. Sú o to cennejšie, že si rodič aj dobrý človek. Nech tvoja práca pomôže čo najväčšiemu počtu ľudí a tvoja rodinka nech rastie do krásy a dobra.
MICHALOV DETSKÝ ČIN
V kategórii: Pomoc ľuďom
Pomáhajú telesne postihnutému mužovi
Budem písať smutný príbeh o telesne a čiastočne i duševne postihnutom chlapcovi Braňovi. Spoznal som ho vtedy, keď jeho mama ešte žila a bola učiteľkou na škole, ktorú navštevujem. Vo všetkom bol odkázaný na svoju mamičku a invalidnú trojkolku, lebo choré nohy ho nechceli poslúchať. Stalo sa však, že Brankova mamička zomrela a on zostal sám, bez otca a blízkej rodiny. Stretol som sa s ním asi rok po tej hroznej udalosti. Mal niečo vyše dvadsiatky. Sťažoval sa mi, že je stále sám, iba teta mu nakupuje a nosí obedy. Trápil ma jeho osud, dlho som premýšľal nad tým, čo by som mohol pre neho urobiť.
Pri ďalšom stretnutí som mu navrhol, že mu budem chodiť pomáhať. Pridala sa aj moja sestra. Cestou do školy sa u neho zastavíme a pripravíme raňajky. Popoludní chodíme s ním na vychádzky, poupratujeme byt, vysávame, utierame prach, umyjeme riad, keď treba aj okná. Keď príde rad na umývanie schodišťa, urobíme to za neho. V nedeľu si zvykol chodiť s nami do kostola. Dobre mu padne i to, že nemusí byť stále sám. Je rád, že nás spoznal a za pomoc je nám veľmi vďačný. Nás to hreje pri srdiečku a máme dobrý pocit z toho, keď môžeme byť pre niekoho užitoční. Ľudia by si mali viac pomáhať. A nielen peniazmi a darmi. Veď všetko je lacné, čo sa dá kúpiť za peniaze.
List napísal: Michal Lipovský v šk.r.2000/2001, 8.B trieda, ZŠ Tribečská, Topoľčany.
Skutok vykonali: Michal Lipovský a Monika Lipovská, ZŠ Tribečská, Topoľčany.
Eva Melich
