"Ešte kúsok."
"Máš ho?"
"Nie."
"Ach jaj."
Zmorene sme si s manželom sadli. Otrela som si z čela pot. Manžel odfúkol a natiahol sa za pohárom so studeným nápojom.
"Taký krpec, sme naňho dvaja a ... a nič."
"Hmm."
"Myslíš, že ešte vylezie spod toho kríka?"
Manžel mykol plecami. Oprela som sa a sledovala kríčky. Sedeli sme v jedno letné odpoludnie v kaviarni na okraji mesta. Užívali si deň. A potom sme uvideli malinkého zajačika poľného. Bol krásny. Taký malinký. Uľútilo sa nám ho a hrdinsky sme sa rozhodli ho zachrániť. Najskôr sme plánovali chytiť zajačika a odniesť na kraj poľa. Nevyšlo. Dobre. Tak ho aspoň naženieme správnym smerom. Aby ho nezrazilo auto. Nepodarilo sa. Až zaliezol do pichľavých kríkov a naše nadšenie ochladlo. Trela som si dopichané ruky a nohy v snahe zahnať bolesť.
"Myslíš, že sa na nás smeje?"
"To neviem, ale ľudí okolo sme určite pobavili."
"To hej."
Spozorovala som kradmé pohľady a veselé úškrny. A vtedy ako naschvál zajko vystrčil hlavu z kríkov, zastrihal ušami a znovu sa schoval.
"Tak aj on sa nám smeje."
Pomaly sme dopíjali. Zaplatili, prešli k autu.
"Prosím vás..."
Obrátila som sa. Stál pri nás bezdomovec. V ošúchaných šatách, s batohom na chrbte a prosebným pohľadom.
"Prosím vás, našli by ste nejaké drobné na jedlo? Pre bezdomovca. Pre mňa."
Vyhlásil to pevným hlasom. Pozeral sa mi priamo do očí. Necukal. Nevykrúcal sa. Jednoducho povedal pravdu. Je bez domova a hladný.
Ja osobne nezvyknem dávať bezdomovcom nič. Vraj si za to kupujú alkohol, cigarety, len nie jedlo. Ale tie oči, ten pohľad.
"Viete čo, hotovosť nemám, iba kartu. Ale ak so mnou pôjdete, to jedlo vám kúpim."
Prikývol. A tak sme šli. Povedala som mu, aby si vybral, čo chce. Kým sme nakupovali, rozprával mi kúsok svojho príbehu. A pritom plakal. Snažil sa ovládať, nebadane si utrieť slzy. A ďakoval. Že sa to často nestáva, že mu niekto niečo dá. A ja som si postupne prestala všímať pohľady okolia. Počúvala som.
Nakúpili sme. Podal mi ruku, znovu zaďakoval. Ja som šla k autu, on k lavičke. Keď sme odchádzali z parkoviska, všimla som si, že sa o to jedlo delí s ďalšími dvoma bezdomovcami.
Otočila som sa na manžela.
"Videl si to?"
"Áno.... Ideme im kúpiť viac jedla?"
Usmiala som sa. Manžel otočil auto. S nákupom sme prišli k lavičke. Keď nás uvidel, rozžiarili sa mu oči.
"To ste nemuseli."
Tí dvaja sa snažili neutrálne, ale bolo vidieť, že sú dojatí.
"Mohli ste hneď povedať, že ste traja."
Viac som so seba nedostala. Ani nebolo treba.
Cestou domov sme boli ticho. Až ku koncu cesty som sa spýtala manžela.
"Ako je možné, že malý zajačik sa dokáže sám o seba postarať, nájde potravu, úkryt a človek nie? Lebo proste nemôže. Akú spoločnosť sme si to vytvorili?"
Manžel sa tváril vážne.
"Tiež nad tým celú cestu premýšľam.... a že ... hodinu sa snažím zachrániť malého zajaca, ktorý to vlastne ani nepotrebuje. A potom váham, či pomôcť človeku, ktorý sám o pomoc požiada. Trochu sa za seba hanbím."
Zostali sme ticho. Každý so svojimi myšlienkami.
Použijem slová z jedného príbehu, ktorý bol v roku 2001 ocenený.
"Ľudia by si mali viac pomáhať. A nielen peniazmi a darmi. Veď všetko je lacné, čo sa dá kúpiť za peniaze."
Všetko je lacné, ak sa to dá kúpiť za peniaze ... Čo sa však kúpiť nedá? Čas, ochota, vôľa, vnútorná sila, prekonanie seba samého ... Všetky tie deti, ktoré pomohli iným, to nemuseli robiť. Mali by to ľahšie.
Rodina, ktorá pomáhala deťom z detského domova, by mohla tráviť viac času oddychom doma.
Kamaráti, ktorí kŕmili osirelé vtáčatá v ich hniezde, nemuseli prekonávať nepriazeň počasia či hľadať červíky v zemi.
Súrodenci, ktorí pomáhali mužovi na vozíku, by získali množstvo času pre seba.
Dievča, ktoré kamarátku uchránilo pred drogovou závislosťou, mohlo myknúť plecami a všímať si len svoje problémy.
A nakoniec dva príbehy, ktoré sa ma veľmi dotkli.
Chlapec, čo sa musel zo dňa na deň stať mužom a hlavou rodiny.
Dievča, ktoré obetovalo vlastný život.
Čo pre nás znamená obetovať seba samého?
Nemusíme obetovať hneď život či slobodu .... Len buďme otvorení voči okoliu a uvidíme, ako môžeme pomôcť. Odniesť nákup starému človeku, pozbierať odpad zo zeme, alebo sa inšpirovať príbehmi detí z roku 2001.
https://www.detskycin.sk/sk/pribehy/pribehy-2001.html
Aj tieto deti preukázali veľkú obetu. Každý podľa svojich možností a príležitostí.
Tak. A ako sa zachováme my, keď sa najbližšie ukáže príležitosť niekomu pomôcť?
Eva Melich